Behám !
Áno, je tomu opäť tak, po takmer dvoch mesiacoch bez aktívnejšieho pohybu.
Prv tomu zabránila choroba, potom lenivosť(?), opäť choroba... No prišiel
čas, kedy som nabrala dostatok síl, motivácie, nadšenia a hlavne chcenia vrátiť
sa tam, kde som skončila...
Začal september a ja som po prepackanom lete s nadšením vletela do školy,
plná energie a túžby začať makať na niečom, čo chcem...biológia, chémia, staré
učebnice, nové učebnice...
Po škole som prišla domov...a nerobila nič...teda, bolo tu niečo, čo
zaberalo časť mojej pozornosti, no okrem toho som sa len učila. Kto by už len z
toho neochorel.
Učila som sa veci neúmerne dlho k ich obsahu, myslela som si že je to
správne, že robím čo mám, idem si za svojím cieľom...
A potom, po troch mesiacoch som sa pozeral za seba a videla...veľké nič.
Okrem zopár spomienok ktoré sa snažím aj tak ešte vo svojej mysli nevyťahovať z
týchto mesiacov nemám nič. Iba mozog zaprataný informáciami, ktoré by tam boli
tak či tak. 80% času som venovala 20 % veciam ktoré sa dali zvládnuť za 2%. Asi
mi to bolo jedno, stále tu bol Z faktor ktorý spôsoboval, že som si
neuvedomovala ako plytvám časom, lebo som vnímala a preciťovala len čas, ktorý
som venovala jemu a dokázala z toho vyžiť.
Zrazu Z zmyzlo závratnou rýchlosťou. Ostala som len ja a môj čas. Začala som
sa učiť menej, lebo som pochopila, že až taký debil nie som a hlava si začala
pýtať nejakú náhradu za...
Šialené dni...najšialenejšie. Rozhodla som sa ísť to "vybehať" do
Nízkych tatier. Z behania nič nebolo. Kto by čakal že človek po dvoch
antibiotikách nebude schopný ubehnúť ani dva kilometre a takmer omdlie. Avšak donútilo
ma to spomenúť si na čom som fičala pred "tým"...
Na orienťáku, na behu, na musli a piškótach, na smiechu...na ľuďoch ktorých mám
rada, a nie bezdôvodne, ale preto, že si to zaslúžia.
Počkala som dva týždne...obula botasky a dobehla presne tam odkiaľ som sa
posledné mesiace iba plazila nesprávnym smerom. :)
"Ten kto sa pýta, prečo miluješ, sám nikdy nemiloval. Iba bežci a
milenci vedia prečo, ale nie sú schopní svoje vnútorné pocity popísať tým
ktorí stoja mimo."
Prvý tréning s babizňami :)))
piatok 14. decembra 2012
nedeľa 18. novembra 2012
Plačem, plačeš, plačeme...
Aneb chorý výplod už odslezeného mozgu.
Od rána kvapkám kade chodím. Nechávam za sebou slané stopy, na podlahe, na zošite, na blúzke...Osolila by som si ranajky aj obed, keby som na ne mala chuť, tak som modifikovala iba čokoládu.
Plačem, kto to nerobí ?
A už vlastne ani neviem prečo. Je to dôležité ? Hm...no, asi nie.
Na plači je doležité len samotné plakanie. Plakať znamená vyčistiť mozog od nepoužiteľného hnusu, ktorý nám bráni v myslení a vytlačiť ho cez oči. Odstranit odpad. Nič viac, nič menej. Úkon. Sním nemusí(može) mať nič spoločné skutočné trápenie.
Aký je opis, definícia plaču ?
Plač nie je len prejavom prežívania neštastia. Plakať sa musí. Tak ako treba vyprázniť obsah brucha, musíš vyprázniť hlavu. Kto robí prvé často...ten má rýchly metabolizmus. Kto plače často...ten. No kto vie.
Každopádne, nerobí zle.
Keď plakanie dokončíme, príde úľava. Ľahšie sa dýcha aj hýbe. Čo teraz ? To závisi od toho čím ste hlavu, tak ako žalúdok kŕmili. Ak to nebolo najukážkovejšie a obsahovalo napríklad hnilobné parazity ktoré všetko pekne rozkladali...nuž, čaká vás zápcha. V inom prípade hnačka. Ešte sa netešte. Pravdepodobne sa to z vás bude chcieť ešte dostať niekedy v noci, keď sami zaleziete podpalón a v tom tichu nebude problém počuť dýchanie z vedľajšej izby.
To je dôvod, prečo si na životosprávu dávať pozor. Priveľmi sladké a na prvý podľad krásne veci sú to najhoršie, narobia riadnu šarapatu, samé umeliny, oblbováky ktoré sa neskôr zmenia na omamováky. Nepríjemné následky. Ako pri jedle. Skúsťe odolať a dajte si radšej kúsok poriadnej tmavej čokolády a k tomu niečo rovnako nenútené a jednoduché, taký rozhovor s babičkou.
Ale kto si to vie ustrážiť ? O makrobiotickom myslení nie su ešte žiadne štúdie. A nemusíte byť ani milovníkom party hard, či superspoločenský, stačí že máte radi a veríte ľudom.
Prosto, občas si to musí pretrpieť každý. Už len mať po ruke tie správne veci.
Ako k hnačke patrí záchod, k plačke (?) kopa servítok.
A na záver super uplakaná pesnička. Pomáha.
http://www.youtube.com/watch?v=JI-o25K6B-E
Od rána kvapkám kade chodím. Nechávam za sebou slané stopy, na podlahe, na zošite, na blúzke...Osolila by som si ranajky aj obed, keby som na ne mala chuť, tak som modifikovala iba čokoládu.
Plačem, kto to nerobí ?
A už vlastne ani neviem prečo. Je to dôležité ? Hm...no, asi nie.
Na plači je doležité len samotné plakanie. Plakať znamená vyčistiť mozog od nepoužiteľného hnusu, ktorý nám bráni v myslení a vytlačiť ho cez oči. Odstranit odpad. Nič viac, nič menej. Úkon. Sním nemusí(može) mať nič spoločné skutočné trápenie.
Aký je opis, definícia plaču ?
Plač nie je len prejavom prežívania neštastia. Plakať sa musí. Tak ako treba vyprázniť obsah brucha, musíš vyprázniť hlavu. Kto robí prvé často...ten má rýchly metabolizmus. Kto plače často...ten. No kto vie.
Každopádne, nerobí zle.
Keď plakanie dokončíme, príde úľava. Ľahšie sa dýcha aj hýbe. Čo teraz ? To závisi od toho čím ste hlavu, tak ako žalúdok kŕmili. Ak to nebolo najukážkovejšie a obsahovalo napríklad hnilobné parazity ktoré všetko pekne rozkladali...nuž, čaká vás zápcha. V inom prípade hnačka. Ešte sa netešte. Pravdepodobne sa to z vás bude chcieť ešte dostať niekedy v noci, keď sami zaleziete podpalón a v tom tichu nebude problém počuť dýchanie z vedľajšej izby.
To je dôvod, prečo si na životosprávu dávať pozor. Priveľmi sladké a na prvý podľad krásne veci sú to najhoršie, narobia riadnu šarapatu, samé umeliny, oblbováky ktoré sa neskôr zmenia na omamováky. Nepríjemné následky. Ako pri jedle. Skúsťe odolať a dajte si radšej kúsok poriadnej tmavej čokolády a k tomu niečo rovnako nenútené a jednoduché, taký rozhovor s babičkou.
Ale kto si to vie ustrážiť ? O makrobiotickom myslení nie su ešte žiadne štúdie. A nemusíte byť ani milovníkom party hard, či superspoločenský, stačí že máte radi a veríte ľudom.
Prosto, občas si to musí pretrpieť každý. Už len mať po ruke tie správne veci.
Ako k hnačke patrí záchod, k plačke (?) kopa servítok.
A na záver super uplakaná pesnička. Pomáha.
http://www.youtube.com/watch?v=JI-o25K6B-E
sobota 17. novembra 2012
Čaute !
Vítam Vás na mojom blogu. Na začiatok sa asi predstavím.
Takže. Som dievča, dcéra, kamarátka, študentka gymnázia, orientačka, vyznávačka kávy, umenia, behu, ...života.
A toto bude môj denníček, poznámkový blog, to-do
list...Proste miesto kde si budem zaznamenávať všetko podstatné aj nepodstatné,
to čím momentálne žijem. :)
Zároveň náhrada môjho starého blogu, ktorý už akosi neľúbim :)
Zároveň náhrada môjho starého blogu, ktorý už akosi neľúbim :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)