Nie tak celkom o behaní...

...21 február 2013, 18:58, hrajú Bright Eyes...

 Tákže, čo ma tentoraz privádza k otvoreniu svojho denníka-blogu a vytvára potrebu niečo vypotit ?

Zrejme fakt,  že som dnes dočítala Murakamiho „O čom hovorím keď hovorím o behaní“...a i napriek zvláštnym pocitom pri čítaní (neviem či je to blbým prekladom alebo Murakami ma naozaj taký komický štýl) musím povedať, že tá kniha je tak akurát, nenútene, príjemne inšpiratívna...
Pokiaľ ste tiež bežcom, veci o ktorých píše sú vám dobre známe, ale nie vždy si ich uvedomujete. Pocity, myšlienky ktoré opísal sa podľa mňa nájdu v hlave každého pobehujúceho blázna a líšia sa iba malými odtienkami, ktoré závisia od povahy, spôsobu života, radostí a starostí ktoré momentálne prežíva...
Čítať si takéto myšlienkové memoáre je minimálne poriadne zaujímavé...

A tak prečo si neprečítať rovno vlastné ? V tridsiatke, či šesťdesiatke si pripomenúť a porovnať čo mi počas behu behalo v hlave keď som mala pochabých sedemnásť...

Neviem či som už niekde písala, a asi to bude znieť nenormálne, ale predstava že mám sedemnásť rokov ma desí...desí ma že 17 rokov života som zatiaľ len...preflákala...okej, odrátame detstvo, baletné obdobie- nesplený sen (dúfam že nebudem matka tyranka a nebudem si tento sen plniť na svojom decku) Tak takých 5. Nie žeby som mala pocit že som nič poriadne nezažila, to rozhodne nie, ale mám pocit že zatiaľ som sa o nič poriadne nepokúsila, na nič som nevyvinula nejaké extra veľké úsilie o nič som sa doteraz nejako veľmi nesnažila...
A práve tieto myšlienky mi chodili po rozume, počas behu v deň mojich narodenín...

Teraz mi na stole ležia príjmačkové testy, vedľa nich stojí kalendár...
Čaká ma celkom zaujímavý rok, rok aj pol...A zároveň posledný tu, doma. Čo ma čaká potom, to netuším, teda iba do určitej miery. Nevravím že na to neteším. Sama som si to vybrala, a nič som ešte nechcela viac. A asi všetko úsilie ktoré som doteraz nevyužila vdohľadných mesiacoch, rokoch budem môcť naplno realizovať až sa mi z toho bude chcieť vracať... ale to je ďaleko...Prečo nezačať už teraz, a tých pár mesiac ktoré sa formou veľmi nezmenia ešte nevyužiť do vymačkania tu. Iným spôsobom, ale dostatkom času ktorý zatiaľ mám.

Nejak spontánne prišlo rozhodnutie že dosť veľkú časť času venujem behu. Nezištne, čo to dá, uvidím...A tak od začiatku zimy poctivo trénujem. Behám už dlho... trénovala som pokiaľ mi to okolnosti dovolili (cháp: moja debilná hlava a zdravie). Myslím že slov na túto tému už padlo celkom dosť. (zdravie visiace na nitke a „láska“, hormóny, závislosť na inej ľudské bytosti, proste nazvime si to ako chceme, trénovaniu a všeobecne akejkoľvek pravidelnej aktivite nerobia dobre, hlavne na vrchole adolescentného veku...)

No a vzhľadom na toto rozhodnutie alebo už skôr už neodelitelnú súčasť fungovania (a nezbláznenia sa) tieto prázdniny venujem trochu viac behu. Spím, papám, čítam si, učím sa-(klamem). A trénujem, niekedy aj dvojfázovo.

Po preležanom, oddychovom dni s knihou v ruke okolo piatej už nebolo na čo čakať. Musím vyraziť pokiaľ chcem ísť ešte za svetla.
Niektoré chyby človek opakuje dookola a nepoučí sa z nich i keď následky sú dosť nepríjemné.
Príkladom je napchávanie sa tesne pred vybehnutím.  V žalúdku som cítila nepríjemné prázdno ( bodaj by nie, obedovala som o jednej)-„ tá buchta mi nemôže ublížiť“. Iba žeby ublížila.
Naplánovaný som mala rýchlejší fartlek. Netušila som ktorým smerom to potiahnem. Bežala som za nosom. Keď mi v uprostred poľa skončila cesta, rozhodla som sa využiť stopy od traktora či nejakého nákladiaku, ktoré ma doviedli na nejakú ďalšiu cestu, smerovala do lesa. Pozrela som na hodinky a skonštatovala že mám ešte stále dosť času, uvidím, kde ma to vyhodí, poprípade sa môžem otočiť. S veľmi „príjemnými“ pocitmi v bruchu som si ďalej cupkala po neznámom až ma to vypľulo pri akýchsi domoch, odkiaľ som videla železničnú trať, nedalo sa stratit. Nohy už statočne hlásili únavu a rozbúchať srdiečko do potrebnej intezity nebolo jednoduché.
Na chvíľu mi k tomu pomohol psík vzhľadu Maxipes Fík. Predstavte si takého pekného bernardína, ktorých preskakuje plot smerom k vám...hneď sa vám chce bežať...Ešteže sa včas objavila majiteľka, ktorú poslúchol na slovo...

Tak, takéto to bolo dnes, ťažkopádne s prvkami adrenalínu a dobrodružstva...pravdepodobne som presne nedodržala to čo som mala, ale objavila som novú, peknú trasu a možno sa už konečne do budúcna, čo sa týka jedla poučím...:)

Pac bam.

Čas má plné vrecko prekvapení. (Jan Werich)

Klasický piatkový večer doma po troch príšerne dlhých dňoch, dlhých a príliš klasických.

Dokým neprišlo pozvanie na palacinky. Prečo nie ? Ideálne, práve v období vyznávania jedla...Kľudne aj o pol desiatej večer.

Vytiahla tenisky s pod postele a na seba natiahla iba kabát, na maminu otázku kam ide, odpovedala polovičnou pravdou. Pozrieť kamošku na ples, pár metrov od ich domu.
A s čo najmenším hlukom si zo zásuvky vybrala kľúče od pivnice...

Kolesá nafúkané, brzdy snáď fungujú. Zhodnotenie „profesionála“ pred nočnou jazdou po zľadovatelom úzkom chodníku popri rieke...

Celkom asi neveril, že na tom bicykli naozaj dôjde, až tak dobre ju asi nepoznal...
Doteraz k nim na prvý krát nikdy netrafila, až tak často tam asi nechodila...

Neklamal, palacinky ju čakali. Byt bol rovnaký, žalúzie zatiahnuté,  tma, rozložený v sestrinej izbe, pustený nejaký podivný film, klasika, vo vnútri jej to už bolo známe...

Sedela a tlačila palacinky, jednu za druhou. “Veď pomalyyyy !“...

Všetko to prišlo pomaly...časom, nečakane, neplánovane, bez nátlaku...spojovacím mostíkom bolo iba jedlo. :D

Sedela s tanierom na kolenách a plnými ústami mu rozprávala o tom...ako momentálne žije. A on počúval, tretíkrát v živote ju naozaj sústredene počúval...

Niekedy okolo Vianoc tam sedela za podobných, absurdných okolností a viedli podobný rozhovor... že či si nedá po tréningu koláč, keď je už tak blízko...

A niekedy po novom roku sedeli u nej, jedli čokoládu po záruke s tým najironickejším nápisom na obale...

Je zvláštne, ako si k sebe ľudia nájdu pokojnú spoločnú cestu aj neskoro potom, čo sa tá minulá pod nimi prepadla a na boľačky z toho, a zároveň jeden na druhého na čas úplne zabudli.
Napr. v podobe sebaľútostných rozhovorov (športom k trvalej invalidite) pri bábovke. :)

Január...

Ubehol akosi rýchlo. Trošku ma to desí a poriadne prekvapuje. Dalo by sa čakať, že z toľkého čakania na všetko možné aj nemožné, ktoré som podstúpila, sa poriadne natiahne...

Pred 31 dňami som sedela v takmer totožnom rozpoložení... s ešte stále nevybaleným ruksakom pri posteli a kruhmi pod očami. Rekapitulovala som ubehnutý rok, a došla k záveru že ten nasledujúci musí byť rozhodne „dzivší“.

Niekto tam hore, to vzal naozaj vážne. Už len medzi scenárom tohto ročných a minulých narodenín nebola žiadna analógia. Nepreležala som ich doma v posteli s prihoreným pudingom v ruke, popieraným sklamaním, pri človeku blízkom a zároveň na míle vzdialenom.

Odštartovala som ich kolečkami okolo Štrkovca a ďakovaním že žijem tam kde žijem, degustáciou whisky v bratrancovej kuchyni a pokračovala v asi najlepšej bratislavskej cukrárni...a skončila v asi najväčšom možnom pajzli...Pripila si s ľuďmi ktorých som videla prvý krát v živote v spoločnosti osoby ktorá mi je bližšia než blízka, síce ešte pred rokom o takomto istom čase, by som bola tvrdila že sa maximálne možno raz stretneme niekde v rýchliku...A po adrenalínovom príchode na miesto ubytovania (sama, naprieč nočnému, teda skôr už rannému sídlisku) zaspala so spokojným úsmevom...

A ráno, hurá do Brna...

Okolo ôsmej som už so svojim maxi ruksačiskom stepovala na stanici, kde po mňa prišla moja orienťácka sestrička. Odtiaľ sme putovali na medický kampus. Popočúvala som si ľudí s kopou titulov pred menom,  zasnene sa poprechádzala po knižnici, trochu mi natiahlo žalúdok v anatomickom múzeu, otestovala sa v kostiarni a nakoniec s testovnicami v ruke vykráčala von, dúfajúc, že sa tu o chvíľu budem takto premávať bežne.

Čo sa dá urobiť s peniazmi pokiaľ nie ste vyznávačom chodenia po nákupoch ? Dajú sa prejesť alebo prepiť. Tak sa aj stalo. Po výdatnom ale veľmi zdravom obedíku ktorý trval snáď tak dlho a mal asi toľko chodov ako oficiálna kráľovská večera sme dorazili na Ivkin intrák....No a čo nasleduje po dobrom jedle ? dobrý spánok...Minimálne do siedmej večer, kedy už máte dohodnuté stretnutie...a tie kiláčiky čo ste ešte chceli ísť behať, ste dnes aj tak päťnásobne nachodili...

V živote by ma nenapadlo že osoba s ktorou sa máme stretnúť je v podstate „kolegyňa“ so školy. Dobrý to pocit, stretnúť ďaleko od domova krajana a pustiť sa do ohovárania ďalších krajanov...a nakoniec sa ocitnúť u ďalších v izbe. Zhromažďovanie príjmačkových skrípt sa teda neskončilo. S taškou plnou papierov som absolvovala nočnú „prehliadku“ Brna,  ktorá skončila v čajovni. So žiadnej som ešte neodchádzala o tretej ráno. To zabezpečilo, že pôvodný budík sa posunul cca o päť hodín neskôr, rovnako aj príchod domov.

A tam začal maratón, škola, jazykovka, tréning...Medzi to nejaká stretávka. Večerné skoré odpadnutie do postele. V hlave takmer prázdno... klamem...

Chcelo to uvoľniť sa, prísť na iné myšlienky. Tak prečo sa nevybrať osláviť narodeniny na druhý krát.

Smer- Košice. Tú trasu neznášam a milujem zároveň. Tento krát patrila k tým lepším, aj preto, že som vedela, že si nebudem cestou späť musieť na 3:00 nastaviť budík...ale už na stanici som stretla známu, cestou sme porovnávali tréning bežkyne a boxerky. Bolo to vcelku zaujímavé. :D

Sfúkla som si sviečky na jedinej torte akú som za posledných 10 rokov dostala, vyšantila sa v izlepovom bludisku a zakotvila v Koloseu. Rum, pivo, vodka, rum...kapela ktorú som vôbec nepoznala, nové modriny, prihluchnutie,  intelektuálne rozhovory... Treska a rožky ! Najromantickejšie a jedno z najkrajších rán v mojom živote. Bez srandy. Najlepšie narodeniny :) Ďakujem Martin(a).
A keďže poctivo trénujem, šup, ešte som po návrate dala nôžkam nádielku v podobne 16 kilákov...:)

A opäť domáca klasika...i keď taká, vtipnejšia. :) (Žeby s vekom u ľudí stúpal aj humor ? U mojich rodičov zrejme hej.)

Až kým vo mne nevzkrsol nápad, zdrhnúť na sústredko o čosi skôr.
Tak som v utorok ráno po „úspešnom“  teste zo semináru zdekovala a obedovala už v prítomnosti Kristy. Prvý tréning v podobe tristoviek by asi nezodpovedal ideálnym predstavám trénera...čo už.

V stredu prikvitla Baša s ktorou sme vybehli na lyže, prekvapivo mi to išlo celkom dobre. Aspoň na rozdiel od minulého roku, dokonca na zjazdoch som spadla iba raz, a nie všetky kopce som musela stromčekovať. Takéto prirodzené zlepšenia bez akéhokoľvek nácviku sa mi páčia. :D
Bola som sa taká nadšená, že druhá fáza sa odohrala tiež na lyžiach.
A Potom to už len striedala podľa rozsahu bolesti v nohách alebo rukách.

Postupne pribúdali ďalší a ďalší ľudia a bolo veselšie a veselšie.:) S Adamom v izbe to asi inak ani nejde. :D

V piatok dokvitli už úplne všetci, dorastenci, juniori, dospelí, tréneri...Večer sa uskutočnil prvý spoločný tréning a tým stroskotal môj pôvodný plán, dať si iba jednu fázu, ešteže to bolo len také ľahučké kolektívne prebehnutie, ktorého atmosféru nezažívam často. Rovnako stroskotal aj môj plán učiť sa, či ísť skoro spať...pre tento krát ale zmeny plánov stáli za to...:)

V sobotu ráno som musela odbehnúť domov na tanečnú. Des a hrôza. Je hlúpe pohádať sa kvôli debilným krokom valčíka...a tak sme to s Jankom v záujme dobra nášho vzťahu po prvej polovici zabalili a skočili si radšej zamaškrtiť do cukrárne.:D Veď bude ešte generálka... :D
Večer som sa ešte stihla zahrať na svetlušku a vybehla, škoda len že nápad prebehnúť si trať, ktorá sa bežala cez deň na mape mi nebol odobrený. Prebehla prvá porada s novým„vedením“ a orienťácky kvíz, myslím, že obavy, ktoré sme mali, začali pomaly opadávať...a do konca sústredka opadli úplne. Noví coaches sú...no hlavne poriadne vtipní :D

V nedeľu sme si to ráno namierili smerom na jámske a poobede polyžovali, trochu techniky na štadióne, okruh a nakoniec štafety, bola som vo víťaznom tíme ! :D

Pondelok sme začali zľahka, „túra“ na popradské pleso so sánkami. Hore nás vytiahli naši šuhaji, a dole...to teda bolo žúžo. Nepamätám si, kedy naposledy som sa tešila takou detskou radosťou. :)

Poobedie už nebolo také „veselé“... čakal nás testík okolo plesa. Napriek tomu, že nohy a aj mozog som mala „odstavený“, nebolo to až také hrozné...(na môj čas sa to ale nevzťahuje).

Únava ma zmohla dosť skoro, už pred ôsmou som ležala v posteli s tým, že vstanem až ráno...nakoniec som sa o jedenástej ocitla výskajúc na saniach dole zjazdom spolu s Vandik, Maťou, Šmelom, Ľudkou, Nikou, Tedym a našim novým trénerom. Posledný večer sústredka  ako sa patrí. :)

A ako už aj minulý rok, posledný deň sme si vybehli na Solisko. Hold, bolestivé veci bývajú nakoniec tie najkrajšie...i keď, oproti minulému roku sa mi to zdalo oveľa menej strmšie, dlhšie, bolestivejšie.

Po návrate som sa musela rýchlo pobaliť, lebo doma ma čakala ešte „generálka“...tá však už bola v mierumilovnejšom duchu. :)

Toto sústredko bolo iné...poriadne iné, iné ako obvykle, iné ako som očakávala, a iné ako som chcela...napriek tomu, perfektné...
Ako sa vraví...„To, že sme nedostali , čo sme chceli, neznamená, že sme nedostali , čo sme potrebovali...“

Návrat do reality bol trošku kritický, ráno som sa zobudila na to, že nestíham rozcvičku (každé ráno sme mali „rozcvičky, ktoré boli úplne perfektné, ale až po prvých 5 minútach, kedy človeku prestala byť zima a oči mal natoľko rozlepené že mohol vidieť tú užasnú rannú trojfarebnú oblohu a výhľad, ktorý sa do tréningu zvyčajne zatiahol) a že prečo mi nezvoní budík, svoj „vzhľad“ som mala naďalej v páke, a tak som si užila zopár uštipačných poznámok (prečo mám také „zhulené“ oči a som taká bledá) a celkovo mi spočiatku išlo všetko a všetci na nervy...

Postupne sa to zlepšilo, našli sa indivíduá ktoré v týchto dňoch dokážu riešiť aj iné veci, ako debilný ples, školu...a išli so mnou len tak posedieť napr. do čajovne...v ktorej...možno...keď sa pošťastí....už nebudem iba zákazník :)...Môj prvý pracovný pohovor mám za sebou !

Ako sa na to všetko teraz pozerám...za tých 31 dní som toho postíhala...celkom dosť...o tom že som zrejme neváľala šunky svedčí aj ten čiernobiely zdrap papiera...i keď, počet vymeškaných hodín hovorí o niečom úúúúplne inom :D

Lebo ma udržiava nad vecou...:)