Čas má plné vrecko prekvapení. (Jan Werich)

Klasický piatkový večer doma po troch príšerne dlhých dňoch, dlhých a príliš klasických.

Dokým neprišlo pozvanie na palacinky. Prečo nie ? Ideálne, práve v období vyznávania jedla...Kľudne aj o pol desiatej večer.

Vytiahla tenisky s pod postele a na seba natiahla iba kabát, na maminu otázku kam ide, odpovedala polovičnou pravdou. Pozrieť kamošku na ples, pár metrov od ich domu.
A s čo najmenším hlukom si zo zásuvky vybrala kľúče od pivnice...

Kolesá nafúkané, brzdy snáď fungujú. Zhodnotenie „profesionála“ pred nočnou jazdou po zľadovatelom úzkom chodníku popri rieke...

Celkom asi neveril, že na tom bicykli naozaj dôjde, až tak dobre ju asi nepoznal...
Doteraz k nim na prvý krát nikdy netrafila, až tak často tam asi nechodila...

Neklamal, palacinky ju čakali. Byt bol rovnaký, žalúzie zatiahnuté,  tma, rozložený v sestrinej izbe, pustený nejaký podivný film, klasika, vo vnútri jej to už bolo známe...

Sedela a tlačila palacinky, jednu za druhou. “Veď pomalyyyy !“...

Všetko to prišlo pomaly...časom, nečakane, neplánovane, bez nátlaku...spojovacím mostíkom bolo iba jedlo. :D

Sedela s tanierom na kolenách a plnými ústami mu rozprávala o tom...ako momentálne žije. A on počúval, tretíkrát v živote ju naozaj sústredene počúval...

Niekedy okolo Vianoc tam sedela za podobných, absurdných okolností a viedli podobný rozhovor... že či si nedá po tréningu koláč, keď je už tak blízko...

A niekedy po novom roku sedeli u nej, jedli čokoládu po záruke s tým najironickejším nápisom na obale...

Je zvláštne, ako si k sebe ľudia nájdu pokojnú spoločnú cestu aj neskoro potom, čo sa tá minulá pod nimi prepadla a na boľačky z toho, a zároveň jeden na druhého na čas úplne zabudli.
Napr. v podobe sebaľútostných rozhovorov (športom k trvalej invalidite) pri bábovke. :)