Január...

Ubehol akosi rýchlo. Trošku ma to desí a poriadne prekvapuje. Dalo by sa čakať, že z toľkého čakania na všetko možné aj nemožné, ktoré som podstúpila, sa poriadne natiahne...

Pred 31 dňami som sedela v takmer totožnom rozpoložení... s ešte stále nevybaleným ruksakom pri posteli a kruhmi pod očami. Rekapitulovala som ubehnutý rok, a došla k záveru že ten nasledujúci musí byť rozhodne „dzivší“.

Niekto tam hore, to vzal naozaj vážne. Už len medzi scenárom tohto ročných a minulých narodenín nebola žiadna analógia. Nepreležala som ich doma v posteli s prihoreným pudingom v ruke, popieraným sklamaním, pri človeku blízkom a zároveň na míle vzdialenom.

Odštartovala som ich kolečkami okolo Štrkovca a ďakovaním že žijem tam kde žijem, degustáciou whisky v bratrancovej kuchyni a pokračovala v asi najlepšej bratislavskej cukrárni...a skončila v asi najväčšom možnom pajzli...Pripila si s ľuďmi ktorých som videla prvý krát v živote v spoločnosti osoby ktorá mi je bližšia než blízka, síce ešte pred rokom o takomto istom čase, by som bola tvrdila že sa maximálne možno raz stretneme niekde v rýchliku...A po adrenalínovom príchode na miesto ubytovania (sama, naprieč nočnému, teda skôr už rannému sídlisku) zaspala so spokojným úsmevom...

A ráno, hurá do Brna...

Okolo ôsmej som už so svojim maxi ruksačiskom stepovala na stanici, kde po mňa prišla moja orienťácka sestrička. Odtiaľ sme putovali na medický kampus. Popočúvala som si ľudí s kopou titulov pred menom,  zasnene sa poprechádzala po knižnici, trochu mi natiahlo žalúdok v anatomickom múzeu, otestovala sa v kostiarni a nakoniec s testovnicami v ruke vykráčala von, dúfajúc, že sa tu o chvíľu budem takto premávať bežne.

Čo sa dá urobiť s peniazmi pokiaľ nie ste vyznávačom chodenia po nákupoch ? Dajú sa prejesť alebo prepiť. Tak sa aj stalo. Po výdatnom ale veľmi zdravom obedíku ktorý trval snáď tak dlho a mal asi toľko chodov ako oficiálna kráľovská večera sme dorazili na Ivkin intrák....No a čo nasleduje po dobrom jedle ? dobrý spánok...Minimálne do siedmej večer, kedy už máte dohodnuté stretnutie...a tie kiláčiky čo ste ešte chceli ísť behať, ste dnes aj tak päťnásobne nachodili...

V živote by ma nenapadlo že osoba s ktorou sa máme stretnúť je v podstate „kolegyňa“ so školy. Dobrý to pocit, stretnúť ďaleko od domova krajana a pustiť sa do ohovárania ďalších krajanov...a nakoniec sa ocitnúť u ďalších v izbe. Zhromažďovanie príjmačkových skrípt sa teda neskončilo. S taškou plnou papierov som absolvovala nočnú „prehliadku“ Brna,  ktorá skončila v čajovni. So žiadnej som ešte neodchádzala o tretej ráno. To zabezpečilo, že pôvodný budík sa posunul cca o päť hodín neskôr, rovnako aj príchod domov.

A tam začal maratón, škola, jazykovka, tréning...Medzi to nejaká stretávka. Večerné skoré odpadnutie do postele. V hlave takmer prázdno... klamem...

Chcelo to uvoľniť sa, prísť na iné myšlienky. Tak prečo sa nevybrať osláviť narodeniny na druhý krát.

Smer- Košice. Tú trasu neznášam a milujem zároveň. Tento krát patrila k tým lepším, aj preto, že som vedela, že si nebudem cestou späť musieť na 3:00 nastaviť budík...ale už na stanici som stretla známu, cestou sme porovnávali tréning bežkyne a boxerky. Bolo to vcelku zaujímavé. :D

Sfúkla som si sviečky na jedinej torte akú som za posledných 10 rokov dostala, vyšantila sa v izlepovom bludisku a zakotvila v Koloseu. Rum, pivo, vodka, rum...kapela ktorú som vôbec nepoznala, nové modriny, prihluchnutie,  intelektuálne rozhovory... Treska a rožky ! Najromantickejšie a jedno z najkrajších rán v mojom živote. Bez srandy. Najlepšie narodeniny :) Ďakujem Martin(a).
A keďže poctivo trénujem, šup, ešte som po návrate dala nôžkam nádielku v podobne 16 kilákov...:)

A opäť domáca klasika...i keď taká, vtipnejšia. :) (Žeby s vekom u ľudí stúpal aj humor ? U mojich rodičov zrejme hej.)

Až kým vo mne nevzkrsol nápad, zdrhnúť na sústredko o čosi skôr.
Tak som v utorok ráno po „úspešnom“  teste zo semináru zdekovala a obedovala už v prítomnosti Kristy. Prvý tréning v podobe tristoviek by asi nezodpovedal ideálnym predstavám trénera...čo už.

V stredu prikvitla Baša s ktorou sme vybehli na lyže, prekvapivo mi to išlo celkom dobre. Aspoň na rozdiel od minulého roku, dokonca na zjazdoch som spadla iba raz, a nie všetky kopce som musela stromčekovať. Takéto prirodzené zlepšenia bez akéhokoľvek nácviku sa mi páčia. :D
Bola som sa taká nadšená, že druhá fáza sa odohrala tiež na lyžiach.
A Potom to už len striedala podľa rozsahu bolesti v nohách alebo rukách.

Postupne pribúdali ďalší a ďalší ľudia a bolo veselšie a veselšie.:) S Adamom v izbe to asi inak ani nejde. :D

V piatok dokvitli už úplne všetci, dorastenci, juniori, dospelí, tréneri...Večer sa uskutočnil prvý spoločný tréning a tým stroskotal môj pôvodný plán, dať si iba jednu fázu, ešteže to bolo len také ľahučké kolektívne prebehnutie, ktorého atmosféru nezažívam často. Rovnako stroskotal aj môj plán učiť sa, či ísť skoro spať...pre tento krát ale zmeny plánov stáli za to...:)

V sobotu ráno som musela odbehnúť domov na tanečnú. Des a hrôza. Je hlúpe pohádať sa kvôli debilným krokom valčíka...a tak sme to s Jankom v záujme dobra nášho vzťahu po prvej polovici zabalili a skočili si radšej zamaškrtiť do cukrárne.:D Veď bude ešte generálka... :D
Večer som sa ešte stihla zahrať na svetlušku a vybehla, škoda len že nápad prebehnúť si trať, ktorá sa bežala cez deň na mape mi nebol odobrený. Prebehla prvá porada s novým„vedením“ a orienťácky kvíz, myslím, že obavy, ktoré sme mali, začali pomaly opadávať...a do konca sústredka opadli úplne. Noví coaches sú...no hlavne poriadne vtipní :D

V nedeľu sme si to ráno namierili smerom na jámske a poobede polyžovali, trochu techniky na štadióne, okruh a nakoniec štafety, bola som vo víťaznom tíme ! :D

Pondelok sme začali zľahka, „túra“ na popradské pleso so sánkami. Hore nás vytiahli naši šuhaji, a dole...to teda bolo žúžo. Nepamätám si, kedy naposledy som sa tešila takou detskou radosťou. :)

Poobedie už nebolo také „veselé“... čakal nás testík okolo plesa. Napriek tomu, že nohy a aj mozog som mala „odstavený“, nebolo to až také hrozné...(na môj čas sa to ale nevzťahuje).

Únava ma zmohla dosť skoro, už pred ôsmou som ležala v posteli s tým, že vstanem až ráno...nakoniec som sa o jedenástej ocitla výskajúc na saniach dole zjazdom spolu s Vandik, Maťou, Šmelom, Ľudkou, Nikou, Tedym a našim novým trénerom. Posledný večer sústredka  ako sa patrí. :)

A ako už aj minulý rok, posledný deň sme si vybehli na Solisko. Hold, bolestivé veci bývajú nakoniec tie najkrajšie...i keď, oproti minulému roku sa mi to zdalo oveľa menej strmšie, dlhšie, bolestivejšie.

Po návrate som sa musela rýchlo pobaliť, lebo doma ma čakala ešte „generálka“...tá však už bola v mierumilovnejšom duchu. :)

Toto sústredko bolo iné...poriadne iné, iné ako obvykle, iné ako som očakávala, a iné ako som chcela...napriek tomu, perfektné...
Ako sa vraví...„To, že sme nedostali , čo sme chceli, neznamená, že sme nedostali , čo sme potrebovali...“

Návrat do reality bol trošku kritický, ráno som sa zobudila na to, že nestíham rozcvičku (každé ráno sme mali „rozcvičky, ktoré boli úplne perfektné, ale až po prvých 5 minútach, kedy človeku prestala byť zima a oči mal natoľko rozlepené že mohol vidieť tú užasnú rannú trojfarebnú oblohu a výhľad, ktorý sa do tréningu zvyčajne zatiahol) a že prečo mi nezvoní budík, svoj „vzhľad“ som mala naďalej v páke, a tak som si užila zopár uštipačných poznámok (prečo mám také „zhulené“ oči a som taká bledá) a celkovo mi spočiatku išlo všetko a všetci na nervy...

Postupne sa to zlepšilo, našli sa indivíduá ktoré v týchto dňoch dokážu riešiť aj iné veci, ako debilný ples, školu...a išli so mnou len tak posedieť napr. do čajovne...v ktorej...možno...keď sa pošťastí....už nebudem iba zákazník :)...Môj prvý pracovný pohovor mám za sebou !

Ako sa na to všetko teraz pozerám...za tých 31 dní som toho postíhala...celkom dosť...o tom že som zrejme neváľala šunky svedčí aj ten čiernobiely zdrap papiera...i keď, počet vymeškaných hodín hovorí o niečom úúúúplne inom :D

Lebo ma udržiava nad vecou...:)